Dôvera slovenskej verejnosti voči tradičným médiám dosiahla nové dno. Podľa najnovších prieskumov dôveryhodnosti verí médiám na Slovensku už len 19 percent občanov. Pre politického komentátora Eduarda Chmelára však toto číslo nie je žiadnym prekvapením, pričom pripomína, že v minulosti sa objavili aj prieskumy verejnej mienky, napríklad od sociologičky Zuzany Kusej, kde dôveryhodnosť médií klesla na hrozivé tri percentá. Tento rapídny úpadok je výsledkom dlhodobého trendu, ktorý sa dá podľa neho exaktne odsledovať od čias vojny v Iraku.

Práve počas tohto globálneho konfliktu hlavné médiá podľa Chmelára otvorene klamali. Kým v prestížnych svetových redakciách, ako sú New York Times, museli novinári zapletení do šírenia nepravdivých informácií o Iraku svoje miesta opustiť, na Slovensku bol vývoj opačný. Jeden zo signatárov nedávno vzniknutej novej mediálnej organizácie, Matúš Kostolný, bol napriek tomu povýšený a stal sa šéfredaktorom Denníka N. Keďže tradičné médiá neprešli žiadnou vnútornou sebareflexiou, verejnosť začala masovo hľadať alternatívne informačné zdroje.Tento posun viedol k vzostupu takzvaných alternatívnych médií. Chmelár zdôrazňuje, že by sme ich už konečne mali prestať pejoratívne označovať za dezinformačné. Tvrdí, že ak by sa vykonala poctivá obsahová analýza, zistilo by sa, že v niektorých mainstreamových denníkoch sa nachádza omnoho viac propagandy a dezinformácií než v alternatíve. Hoci nepopiera, že aj v alternatívnych médiách dochádza k občasným profesijným prehreškom, útoky zo strany hlavného prúdu vníma predovšetkým ako tvrdý a špinavý konkurenčný boj. Niektoré alternatívne platformy sú dnes totiž čítanejšie ako Denník N či denník SME.

Klasická žurnalistika je z tohto pohľadu mŕtva a nekoná vo verejnom záujme. Komentátor v tejto súvislosti skritizoval aj bývalú prezidentku Zuzanu Čaputovú za jej patetické vyhlásenia o kľúčovom význame médií pre spoločnosť. Podľa Chmelára sú tieto médiá dôležité iba pre úzky okruh ľudí, ktorí ich držia nad vodou a pre ktorých vykonávajú jednostrannú propagandu.Najväčšiu vlnu kritiky a irónie si však vyslúžila novovzniknutá Organizácia nezávislej žurnalistiky. Samotný názov označil Chmelár za úsmevný, najmä vzhľadom na mená jej zakladateľov, medzi ktorými figurujú Štefan Hríb, Jana Krescanko Dibáková či Braňo Závodský. Tieto osobnosti považuje za priame symboly jednostrannosti a zavádzania verejnosti.

Chmelár si zaspomínal na televíznu diskusnú reláciu Michala Havrana, kde sa títo novinári otvorene pasovali do roly „novinárskej elity“ a vyhlasovali, že musia hlúpym a nevzdelaným ľuďom vysvetľovať, ako sa veci majú. Označil ich za polovzdelané indivíduá, ktorých ambícia poučovať verejnosť o tom, ako sa má pozerať na svet, je nielen smiešna a nenáležitá, ale môže mnohých ľudí aj oprávnene pobúriť. Celá táto situácia podľa neho len jasne odzrkadľuje skutočnú kvalitu a úpadkový charakter súčasného mediálneho prostredia na Slovensku.